21. EKG
a) Činnosti srdca môžeme pozorovať priamo na základe vonkajších prejavov: elektrický(EKG), zvukový(srdcové ozvy), mechanický jav(úder srdcového hrotu), môžeme ho sledovať aj na cievach(pulz, tlak). EKG, krvný tlak a pulz sa používajú ako diagnostická metóda v klinickej, telovýchovnej praxi na posúdenie funkčného stavu organizmu. Pri činnosti každého orgánu /aj srdce/, vznikajú zmeny elektrického potenciálu. Jeho podstata je v zmene priepustnosti bunkovej membrány a v presune iónov medzi vonkajš. a vnútor. prostredím. U srdca vzniká v primárnom uzle, postupuje cez svalovinu predsiení na sekund. uzol a cez Hissov zväzok a purkyneho vlákna na svalovinu komôr. Ruší sa pokojový potenciál – PP a vzniká akčný potenciál – AP. AP, ktoré vznikajú pri srdcovej činnosti , sa šíria po srdci a po okolitých tkanivách a dostávajú sa až na povrch tela. Odlišnosť AP u srdca a klasického AP – na povrch tela sa dostávajú len zlomky potenciálov- veľkosť 0,5-1mV;na srdci 120mV, preto ich pri meraní musíme zosilniť. AP srdca snímaní intracelulárne – z vnútra bunky, má tzv. PLATÓ = rovný úsek medzi hrotovou časťou a následnými potenciálmi. Príčinou plató je predĺženie vstupu Na+ a výstupu K+ skôr, ako sa začne obnovovať pôvodný stav následnými potenciálmi. Predĺži sa celý AP, potom sa predĺžia aj refraktérne fázy.
